V trolejbuse cestou do práce sa nedá nevšimnúť reklamné pútače, plné tvári – známych, neznámych, ktorí nás presviedčajú, že oni sú tí najvhodnejší kandidáti na poslancov do Európskeho parlamentu. Keď zapneme rádio, jednoznačne sa po chvíli dozvieme, ktorý kandidát je prečo pre nás najvhodnejší. Pri odchode z parkoviska nájdeme za stieračom plagátik kandidáta.
Pri návrate z práce sa na nás z poštových schránok valia množstvá prospektov, predstavujúce kandidátov do EP. Podľa toho, ako pri poštových schránkach narastá kopa prospektov, určená do odpadu, resp. zberu papiera, si viem predstaviť aj bez výskumov a ankiet, aký je záujem bežných občanov o voľby.
Zo všetkých strán nás presviedčajú tváre notoricky známe, aj úplne neznáme tom, že práve ich máme voliť.
Bola som nedávno na Islande, kde vo voľnej prírode – na Tingvellir – Snemovných pláňach, zasadal od r. 930 najstarší parlament na svete . Island – to je členitá, hornatá, surová, pritom nádherná a krásna krajina. Také sú aj Snemovné pláne, kde sa konali zasadania pod holým nebom, bez ohľadu na počasie. A môžem potvrdiť, že počasie na Islande je premenlivé, surové, tak, ako celá krajina. Predstavitelia najstaršieho islandského parlamentu zasadali v týchto ťažkých prírodných podmienkach bez nároku za odmenu, svoje postavenie považovali za česť.
V tejto súvislosti ma napadá jediná otázka – koľko prospektov, koľko pútačov a reklamných spotov v médiách by bolo, keby naši poslanci rozhodovali za týchto istých podmienok?